Po hrebeni Čergova
Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Bez vody
Bez vody

Bez vody, Slovenský kras Naozaj som uvažoval o tom, že by som tu ostal. Niekde v Baskovej doline, ešte pred ústím do Zádielskej doliny. Vodu [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Poloniny, do Balnice
Poloniny, do Balnice

Poloniny, do Balnice Mal som namierené do nemocnice? Možno. Veď bolnica po rusky (больница) je naozaj nemocnica

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúce časti:


Klesania v daždi

Bol som najedený, ohník dohorieval, zmrákalo sa. Sedem hodín večer, už určite nikto nepríde. Tak som sa vyzliekol, prešiel som s uterákom a v šľapkách k prameňu. Umyl som sa. Voda chladná, ale urobila mi dobre. Osviežila ma a do hamaky pôjdem čistučký. Vrátil som sa k prístrešku, obliekol som sa a vtedy prikvitli dvaja cyklisti. Lepšie načasované to ani nemohli mať.

Trocha sme pokecali, ale ponáhľali sa. Nedivím sa im, chceli dôjsť ešte za vidna. Mali ešte tak hodinku svetla, tak to mali stíhať. Ja som osamel a už som nikoho nestretol.

Hmlisté ráno

Ráno sa mi vôbec nechcelo z hamaky. Vonku hmlisto, viditeľnosť mizerná. Naraňajkoval som sa, zbalil sa a šiel som svojou cestou. K krátkym nohaviciam, ktoré som mal doteraz na sebe som si prizipsoval sáry a razom sa z nich stali dlhé nohavice. To len tak pre istotu. Vyšľapal som si späť na Poľanku a pustil som sa priamo na juh, hrebeňom.

Úbočím Praporčinskeho vrchu

Chodník viedol miernym klesaním po hrebeni. Bol viditeľný. Po čase som ho musel opustiť, lebo by som vyšiel na západe pri Čulkove. Rezol som si to doprava. Klesal som, až som naďabil na starú zvážnicu. Zvážnica kopírovala vrstevnicu a obchádzala hlboké údolie.

Hmla na Javorovej, Slanské vrchy  Hmla bola ja pred chatou Javorová, Slanské vrchy

Nechcel som prekonávať padnuté stromy, brodiť sa korytom potoka. Dnes to vyzeralo tak, že vody budem mať dosť. Ale nepredbiehajme. Obišiel som dolinu, no bol som ešte dosť vysoko a stále na bočnom hrebeni Pod skalami. Zvážnicu som už nesledoval, lebo odbočila doprava a tam som ísť nechcel.

Záver Brestovej doliny

Došiel som k záveru Brestovej doliny, ale bol som ešte len nad jej záverom. Musel som ešte veľa klesať. Kliesnil som si cestu lesom. Až som znova narazil na zvážnicu, ktorá šla smerom, ktorým som chcel ísť aj ja.

Zvážnica ma doviedla na asfaltku, ktorá vychádza zo Zámutova a pokračuje Brestovou dolinou smerom k Ráztoke. Ja som šiel popri Zámutovskom potoku až som došiel k Hrušovskému jarku.

Lesnícky náučný chodník Zámutovská kolejka

Tu som narazil na Lesnícky náučný chodník Zámutovská kolejka, kde bola osadená aj informačná tabuľa. Spodnú časť tohto náučného chodníka som čiastočne prešiel, keď som bol prvýkrát v Zámutove.

Baračok – lesnícky prístrešok

Pri Hrušovskom jarku bol aj objekt, ktorý som chcel vidieť a Stano ju veľmi vychválil. A nepreháňal. Naozaj veľmi pekný baračok (robotnícky prístrešok), o ktorý sa s láskou stará. A nielen o ňu ale aj o jeho okolie. Neďaleko veľmi efektívne ohnisko, na ktorom si zohreješ vodu coby‑dub, s minimom paliva. Bolo tam aj klasické ohnisko na opekanie.

Baračok, lesnícky robotnícky domček, Brestová dolina, Slanské vrchy  Expozícia vozňa na drevo, lesnícky náučný chodník Zámutovská kolejke, Slanské vrchy

Sadol som si, lebo pri schádzaní sa mi znova posunula gélova (ak ju tak ešte môžem volať) vložka v topánke. A keď už som mal dole topánky, tak som si dal dole aj nohavice a odzipsoval som si sáry. Predsa len bolo na nich teplo.

Doteraz som nemal pršiplášť, ale pre istotu som si ho pripravil. Navliekol som si ho na batoh a potom som si batoh nahodil na chrbát. Tým pádom bol v takej pohotovostnej polohe. Mal som ho, ale aj som ho nemal.

Takže bod. č. 7, tiež splnený. Baračok som našiel.

K Panskému lazu

Chvíľu som šiel náučným chodníkom a stúpal som po úbočí Zámutovského potoka k Ošvárskej. Náprotivný svah som nevidel. Mraky viseli prekliato nízko, v lese mi to až tak veľmi nevadilo. Akonáhle som vyšiel na nejaké otvorenejšie priestranstvo, tak som sa nevedel ani poriadne zorientovať.

Vlhko bolo cítiť a aj vidieť, Slanské vrchy  Smer Šimonka pri Hrušovskom jarku, Slanské vrchy  Hmla, či mraky boli čoraz hsutejšie, Slanské vrchy

Šľapal som hore po niečom, po čom niekedy prešlo nejaké LKT-éčko. Cez zarastený priesek som vošiel do lesa. Ešte dobre, že som mal návleky. Všetko bolo mokré a tráva vysoká. Stúpanie pokračovalo aj v lese. Och, keby som bol vedel, aké stúpania ma dnes ešte budú čakať

Na Strednom laze

Konečne sa okolie začalo narovnávať. Vyšiel som z lesa na lúke, ktorá bola zahalená hmlovým závojom. Videl som stromy, ale na náprotivnú stranu lúky som nedovidel.

Šiel som krížom cez lúku a dúfal som, že nájdem to správne vyústenie lesnej cesty. Za výbežkom som natrafil na cestu vedúcu krížom cez Stredný laz. Šiel so po nej, po prudšom klesaní sa cesta znormalizovala.

To však už neviem povedať o počasí. Začalo pršať. Statočne! Lialo ako z krhly. Pršiplášť navlieknutý na batoh pri Stanovej chate šiel v momente na mňa. Už mohlo pršať, koľko len chcelo.

Asfaltka v strede trampu

Križoval som asfaltku, ktorá viedla na Laš a ja som pokračoval ďalej. Tiež asfaltkou a hore. Pršalo a bolo teplo. Vysoká vzdušná vlhkosť, námaha pri stúpaní spôsobovala, že som sa potil viac ako obvykle. Bol som smädný. Paradoxom bolo, že všade naokolo bolo plno vody, ale napiť sa nebolo z čoho.

Hmla na Strednom laze, Slanské vrchy  Cez Stredný laz vedie cesta, Slanské vrchy

Prešiel som popod vedenie vysokého napätia. O nečo ďalej, hneď vedľa cesty som naďabil na pekný upravený prameň. Len na to som čakal. Poriadne som sa napil. Aj do zásoby, dokonca som naplnil aj svoju príručný fľašku.

Odpočinok pri baračke

Pršalo a nebolo kde si poriadne sadnúť. Cesta predo mnou sa rozdvojovala a obidve obchádzali po dolinách Ľubovičný vrch. Presne v tejto križovatke sa nachádzala malá stavbabaračok. Skoro ako Stanova, akurát táto bola murovaná a bola neudržiavaná.

Šiel som si ju obzrieť, keď už som tu bol. Ani som sa nechcel zdržiavať, no keď som k nej došiel, zmenil som názor. Dvere chýbali, napriek tomu bol prah suchý. Dal som si dole batoh a sadol na prah. Vybral som si dve ovsené tyčinky. Jedol som a oddychoval.

Nechcelo sa mi do toho dažďa. Pršiplášť bol dobrý pri silnom daždi, ktorý už prešiel, teraz už len tak popŕchavalo. Asi som bol viac mokrý od potu pod pršiplášťom, ako by som bol od dažďa. bez pršiplášťa.

Asfaltka sa zmenila na spevnenú lesnú cestu vysypanú kameňmi a ja som obchádzal Ľubovičný vrch, ktorý som mal po ľavej strane.

Začiatok prudkého stúpania na Menší vrch

Asi po dvoch kilometroch stáleho stúpania po lesnej ceste som došiel k posedu na stračej nôžke a k chate Lesov SR. Chata mala vybetónovanú verandu chránenú pred dažďom. Takže bod. č. 8, splnený.

Zhodil som batoh a odpočíval som. Pozeral som na chatu a na černice, či skôr na jej šľahúne. Popod betónovú verandu sa černice dostali do chaty a z jej drevenej steny vyrašili von. Ešte, že tu bolo zopár plodov, ktoré som mohol zjesť. Oprel som sa o drevené trámy steny a aspoň trocha som si narovnal chrbát.

Murovaný baračok na križovatke lesných ciest, Slanské vrchy  Posed na stračej nôžke a chata Lesov SR v lokalite Krčmy, Slanské vrchy

Obzrel som si aj krmelec, ktorý bol určite v dostatočnej vzdialenosti od posedu na stračej nôžke. Na toto si poľovníci potrpia, aby neporušili zákon. Cesta odbočovala doprava, no ja som sa rozhodol, že pôjdem inak. Veď prečo sa nepotrápiť? Nie?

Evidentne čerstvá zvážnica, ktorá vykazovala jasné známky používania. To nebolo dobré. Aspoň, že voda miestami vymyla blato a dalo sa ísť po kameňoch. Pôda blatistá, ílovitá. Lepila sa mi na nohy a tie boli ešte ťažšie, ako zvyčajne.

Hore na hrebeň

Snažil som sa nájsť schodnú cestu medzi tou spúšťou, ktorá tu zostala po ťažbe. Došiel som na miesto, kde sa už s mechanizmami nedalo pokračovať ďalej a sa otáčali. Odtiaľto som už šiel lesom. Po chvíli som sa napojil na zvážnicu, ktorá bola isto tá, po ktorej som nechcel ísť. Mala omnoho miernejší sklon a bola určite menej šmykľavá ako tá cesta, po ktorej som šiel ja.

Prameň pod vyhliadkou za Menším vrchom, Slanské vrchy  Skaly pri vyhliadke pri Menšom vrchu, Slanské vrchy  Moja maličkosť pod vežou na Makovici, Slanské vrchy

Znova som zvážnicu opustil. Nešla mojím smerom. Rezol som si to znova do kopca. Lesná cesta, ktorá mi križoval trasu sa po chvíli premenila na chodníček. Tu to už bolo labúžo! Mierny kopček a už som vedel, že som blízko hrebeňa Slanských vrchov.

Prameň pod Menším vrchom

Našiel som aj červenú turistickú značku. Vedel, že somna hrebeni. Vedel by som to aj bez značky, veď keby som pokračoval v priamej chôdzi, znova by som začínal klesať. Tentoraz z hrebeňa.

Mierne som stúpal a turistická značka ma upozornila na prameň. Jasné to je TEN prameň. V máji 2013 som prespal na Makovici, akurát som nemal vodu. Netrpel som núdzou, len o trocha viac vody by potešilo. A práve pri tomto prameni som raňajkoval.

Teraz vyzeral o niečo lepšie. Bol hlbší o pár centimetrov, takže som si vedel bez problémov nabrať vodu pomocou príručnej fľašečky (malá 0,33 l). Znova som si dal odpočinok, zjedol som jednu, či dve orieškové tyčinky. Po natankovaní vody do mojich útrob som pokračoval ďalej.

Menší vrch, vyhliadka a ďalší prameň

Menší vrch je taký… Ako by som to povedal, no taký menší. Mierne stúpanie, čiastočne prerezaný les, s malinčím, černičím.

Hríbik na vrchole obsahoval informácie, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Cestu som poznal. Aj vzdialenosti. Tu som ich mal neservírované rovno na podnose. K vode, teda k Vižníku som to mal hodinu a pätnásť minút. K Herlianskému sedlu skoro dve hodiny. A pršalo. Vlastne len popŕchavalo, ale aj to stačilo. Moje odhodlanie dôjsťna Dargovský priesmyk bolo silno otrasené.

Schádzal som z neho k vyhliadke, ktorá tu niekedy bola. Ešte stále je niečo vidno, ale stromy už hodne podrástli. Musel som si ísť pozrieť prameň. O tomto prameni som sa dozvedel až neskôr a v čase mojej poslednej návštevy som ho obišiel.

Polievka na Makovici

Blížil som sa k Makovici. Pamätal som sa ako som prechádzal tadeto veľmi mladým lesom, teraz už stromy zosilneli, čo do hrúbky, čo do výšky.

Najprv som zbadal hríbik. Potom som začal vykláňať hlavu hore, aby som zazrel aj veže na Makovici. Od hríbika ich nebolo vidno, tak som sa postavil priamo pod jednu z nich. Na jej vrchol som nedovidel. Nie, nie preto, že by bola taká vysoká. To len mraky boli tak nízko. Videl som len matné obrysy vrcholu veže. Na tejto veži som bol aj hore, ale to už bolo veľmi dávno.

Vyterigal som sa hore k maringotke. Tu som sa chcel schovať pred miernym mrholením. Ledva som vošiel dovnútra. Musel som si dať dole batoh, lebo s batohom na chrbte som nevedel vojsť. A aj bez batohu som musel byť v maringotke prikrčený.

Vnútro maringotky na Makovici, Slanské vrchy  Horáreň pri Hlavatovskej, Slanské vrchy

Poutieral som stôl, lavice a rozmýšľal som. Čo ďalej? Najprv si dám niečo teplé. Vybral som varič a začal som variť vodu. Na polievku. Snažil som sa aj trocha poohrievať ruky. Keď som sa prestal hýbať, bolochladno. Rýchlo som sa prezliekol do suchého, dal som na seba mikinu a už to bolo dobré.

Polievka bola zaliata a už som len čakal, kým sa mi dorobí. Medzitým sa vonku spustil lejak. Chcel som ostať tu v tejto marignotke, že si natiahnem hamaku pozdĺž. Presne zo stredu plafónu, či skôr z toho, čo z neho ostalo začala kvapkať voda. Voľakedy tam bolo svetlo, teraz tam bola len veľká vlhká a tmavá diera. S tým sa nedalo nič robiť, veď bola na plafóne.

Vytiahol som mobil, zapol ho a zistil som že cca o 2,5 hodiny mi ide autobus z Mudroviec. Za dve hodiny to stihnem. Určite, snáď. Dúfal som a to napriek predchádzajúcim skúsenostiam z tejto cesty.

Odchod z Makovice

Toto bol posledný klinec do rakvy, kde odpočívalo moje odhodlanie dôjsťna Dargov. Dojedol som polievku a posledný rožok. Raz dva som sa zbalil a chcel som vyjsť aj s batohom a pršiplášťom. Nešlo to. Batoh som na seba nevedel dať (kvôli výške maringotky). Musel som von do toho lejaku, tam si dať batoh a potom pršiplášť. Za tú chvíľu som zmokol, ale čo už.

Makovica - odtiaľto som vyrážal, Slanské vrchy  Obecný úrad, Mudrovce, Slanské vrchy

Cesta do Mudroviec

Rýchlym krokom som začal odkrajovať z 8,8 kilometrovej cesty do Mudroviec. Vedel som do čoho idem. Nohy budem mať zničené. Ponáhľal som sa a asfaltovo kamenistá cesta dorazila moje nohy dokonale.

Skoro som sa nezastavoval. Pár fotiek za pochodu, aby som stihol autobus. Cesta mi trvala 1 hodinu 52 minút, klesol som o 622 metrov a moja priemerná rýchlosť bola 4,7 km/h.

Autobus som stihol, dokonca som mal čas aj sa prezliecť. Doma, keď som si vyzul topánky a zbadal som svoje nohy, tak som si povedal, že cestu z Makovice do Mudroviec si už určite nezopakujem. Dúfam, že mi to vydrží.

Štatistika trampu:

Prejdených: 49 km
Stúpania: 2 552 m
Klesania: 2 602 m
Celú trasu si môžeš pozrieť na linku: trasa celého trampu.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť