Po hrebeni Čergova
Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Potulovanie sa východnými úbočiami Slanských vrchov
Túlanie sa okolo Šimonky
Okolo Čiernej hory a Oblíka
Po hranici cez Poloniny
Na Muráni s Milanom
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Upršaný deň, sedlo Súľová, jes...
Upršaný deň, sedlo Súľová, jesenný vander

Sedlo Súľová, upršaný deň, jesenný vander Východ slnka mal byť o 06.10 h. SELČ, preto som potreboval určitú časovú rezervu na zbal [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Cyklotúry, cyklovýlety - tipy,...
Cyklotúry, cyklovýlety - tipy, inšpirácie

Cyklotúry, cyklovýlety - tipy, inšpirácie Moje cyklotúry, výlety s bicyklom, s kamarátmi i bez nich. Možno nájdeš inšpiráciu na dobrú cy [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Predchádzajúca časť:


Partizánskym chodníčkom

Horko-ťažko som dal na seba pršiplášť a vyšiel som do dažďa. Javornícka poľana je v smere od chaty Fricka taká vypuklá. Vidím časť poľany, ale menší kopček mi bráni vo výhľade na celú poľanu. Videl som hríbik, lebo bol blízko a je vysoký, to čo bolo ďalej bolo mojím očiam zastreté.

Urobil som pár krokov a už som dovidel na väčšiu časť Javorníckej poľany. Pred sebou som zbadal kryté sedenie. Stôl, dve lavice a STRECHA. A ja som dobrých 10 minút čurakoval na kraji lesa, aby som nemusel do dažďa. Nepochopiteľné.

Asi už starnem. Podobná vec sa mi stala aj na Čergove, pri útulni Pod Minčolom. Ale to je v inom príbehu.

Javornícka poľana

Prvýkrát som bol na Javorníckej poľane 11. 10. 1987, teda pred 33 rokmi (článok som písal v roku 2020) a naposledy 17. 05. 2013. Prekvapila ma. Čerstvo pokosená, pekná. Bod 3. splnený. Ešte, tak keby tu bola poblízku voda

Hríbik s prístreškom na Javorníckej poľane, Slanské vrchy  Prístrešok na Javorníckej poľane, Slanské vrchy

Prešiel som okolo hríbika, bez zastavenia a zložil som sa pod strechou na stole. Prvotný plán som mal taký, že ostanem na Javorníckej a pohľadám prameň Šebastovky. Obzerám sa okolo seba, dážď pomaly ustáva. Moju pozornosť upútala drevená tabuľa pod smerovými značkami na hríbiku. Na nej nápis: Prameň 150 m. Kde som mal oči…???

Prameň na Javorníckej poľane

Voda z neba už skoro nepadala, tak som si zobral malú fľašu a šiel som sa pozrieť smerom, ktorým ukazovala drevená tabuľa. Prešiel som hore na kraj lúky na juhovýchode, kde som rozoznával priesek, ktorým sa dalo dostať do lesa.

Hneď za okrajom, ohnisko s veľkými plochými skalami, ktoré bez problémov mohli slúžiť ako stôl a o pár metrov nižšie tečúca voda. Upravený prameň, z ktorého cez rúrku vytekala voda. Bod 4. splnený.

Ohnisko pri prameni na Javorníckej poľane, Slanské vrchy  Javornícka poľana, Slanské vrchy

Paráda, vodu mám. Napil som sa a nabral vodu do fľaše (objem cca 0,3 l) a vracal som sa k prístrešku. Blížil som sa a odhadom som si vymeriaval vhodné vzdialenosti medzi stromami. Vybral som si tú správnu vzdialenosť medzi dvojicou stromov, aby som si mohol zavesiť hamaku.

Olovrant na Javorníckej poľane

Vďaka teplomeru, ktorý bol osadený na prístrešku som zistil, že je 17° Celzia. Popŕchavalo. Na sebe som mal krátke nohavice. Vrch som si musel prezliecť a obliekol som si aj teplú mikinu. Keď som len tak posedával, tak mi bolochladno.

Vodu som mal, tak prečo si neurobiť teplú polievku? Tak som vybral náčinie potrebné na varenie – ešus, varič, lieh, závetrie, lyžicu a potraviny. Urobil som si rýchlu hrnčekovú polievku, zjedol som rožok.

Už mi bolo omnoho lepšie. Odpočinul som si, bol som najedený a mal som hromadu času na prípravu pelechu – natiahnutie hamaky a celty.

Chodenie v daždi

Času som mal dosť, čo tak ísť ďalej, skrslo mi v hlave. Pobalil som sa a znova som vyrazil na cestu. Nepršalo, ale očakával som, že spŕchnuť ešte môže. Na ceste boli menšie i väčšie mláky, ktoré les ešte nestihol absorbovať.

Prameň na Javorníckej poľane, Slanské vrchy  Mláky na ceste pod Troma chotárami, Slanské vrchy  Puknutá skala pri Lízanom kameni, Slanské vrchy

Prešiel som Tri chotáre a už som schádzal k Hanušovskému sedlu. Už som ho mal na dohľad, ale nestihol som k nemu dôjsť. Začalo pršať.

Zastal som, čiastočne chránený korunami stromov, som vybral pršiplášť. som vedel ako si ho obliecť, preto mi jeho navlečenie na seba a batoh netrvalo dlho. Zišiel som k Hanušovskému sedlu. Kade ďalej? Hore na Čiernu horu sa mi nechcelo, aj keď som skončil neďaleko, no to som ešte vtedy nevedel.

Rozhodol som sa, že si pôjdem pozrieť časť náučného chodníka Herlica, ktorý som ešte nevidel a chcel som si ho prejsť. Chodenie v daždi, či Spievanie v daždi (Singin' in the Rain)? Ostal som radšej pri chodení, lebo s batohom na chrbte sa mi dosť ťažko spieva. Dážď bol v pohode, pršalo dosť intenzívne, ale mal som pršiplášť, tak som nemokol.

Lízaný kameň, Slanské vrchy  Výhľad spod Kujavy, fľaky sú muchy, ktoré  otravovali, Slanské vrchy

Keď som sa blížil k Lízanému kameňu, zospodu cez cestu vyrazili dva jelene a dve jelenice. Foťák pod pršiplášťom v batohu mi bol v tejto situácii nanič. Zašiel som aj k Lízanému kameňu a odfotil som pár šutrov pomocou mobilu, ktorý bol o niečo viac poruke ako foťák.

Klzkými úbočiami Kujavy

Vybral som si zvážnicu, ktorá vedie k Lízanému kameňu a ešte od minula som si pamätal ako veľmi som klesal z Kujáv, keď som šiel opačným smerom.

Chcel som vidieť nevidené, preto som nešiel tým strmým úsekom na Kujavy, ale schádzal som dole po jeho úbočí, aby som sa napojil na Herlicu.

nepršalo, ale napriek tomu som pršiplášť zo seba nedal dole. Pri seba menšom dotyku stromov alebo kríkov, či pri silnejšom závane vetra ma čakala spŕška kvapiek. Kvapky len na to čakali, aby mohli spadnúť z listov, vetiev, vetvičiek a to práve vtedy, keď som bol pod nimi ja. Určite to nie je pravda, no ja som to tak pociťoval.

Jazierko s mliečnou kávou, Slanské vrchy  Partizánska zemľanka pod Lysou, Slanské vrchy

Lesná zvážnica po ktorej som schádzal bola len vyjazdená cesta medzi stromami. Nebola nijako vysypaná a podklad bol ílovitý, teda veľmi šmykľavý. Bolo pár prípadov LTT. Preto som šiel radšej na kraji cesty - lesom. Šlo sa o niečo horšie. Zavadzali popadané kmene a konáre. A sa aj šmýkalo, ale omnoho menej ako na ceste.

Zišiel som dole, cesta sa konečne narovnala. To samozrejme využila voda a na prvom možnom mieste vytvorila jazierko, no skôr to bola väčšia mláka ako jazierko. Do mláky, ktoré malo nepravidelný tvar o priemere cca 5 metrov, stekala špinavá voda. Táto voda sa miešala s čistejšou a vytvorila krásnu farbu pripomínajúcu kávu s mliekom.

Náučný chodník Herlica

Tu som už bol na dohľad náučného chodníka Herlica. Zídem ešte pár metrov po rovinke, aby som sa čo najviac priblížil k náučnému chodníku a potom si to reznem napravo do kopca. Nechcel som liezť veľa do kopca.

Čím ďalej som bol tým bola stráň napravo odo mňa strmejšia. Nakoniec som to vzdal. Vrátil som sa k jazierku, okolo ktorého som prešiel. Vyšiel som hore asi 200 metrov a napojil som sa na náučný chodník Herlica.

Hrdlička a Oblík, Slanské vrchy  Mrákavy nad Oblíkom, Slanské vrchy

Pri partizánskom bunkri Pod Lysou som zastal, zhodil zo seba batoh. Snažil som sa vyzuť. V topánkach mám gélové vložky. Aspoň také boli, keď som ich kupoval. Vydržia niečo, ale nie takú intenzívnu záťaž. Pravdou je aj to, že už majú pár stovák kilometrov za sebou. Boli zničené. Musel som ich naprávať, lebo už nedržali miesto a rolovali sa. Najmä tá na pravej nohe.

Pozrel som si zemľanku, ktorá bola otvorená a v prípade dažďa, by som mohol byť v suchu. Pevná brvnová, čiastočne do zeme zapustená stavba.

Výhľad na Hrdličku a Oblík

Jedným z dôvodov, prečo som chcel ísť touto trasou bol aj jeden z pekných výhľadov na vrch Hrdlička s Oblíkom v pozadí. Len dúfam, že oblaky nebudú prekliato nízko.

Vyšiel som na okraji lúky a objavili sa v celej nádhere predo mnou. Hrdlička i Oblík. Pekná kompozícia, len keby bolo o niečo menej mrakov a viac viditeľnosti. Bol som však rád, že mám aspoň takúto.

Panoráma z Herlice na Hrdličku a Oblík, Slanské vrchy

Schádzal som k vyhliadkovej veži (posed) a valiace sa mraky začali oblizovať Oblík, aby ho neskôr celkom zakryli. Došiel som až pod Hrdličku, na ktorú vedie chodník k výhľadu. Výhľad si nechám na budúce, lebo teraz by som videl len jednu veľkú bielu machuľu (mraky).

Partizánskym chodníkom

Herlica ma ďalej previedla roklinkami, prekonával som menšie stúpania, klesania, potôčiky a potoky. Náučné tabule ma informovali o dianí v lese. Čoraz viac som sa blížil k Oblíku, či skôr k miestu zvanom Pod Harbom. Poviem Ti, že som sa ho už nevedel dočkať. Bolo už dosť hodín, zatiahnuto. Stmievalo sa.

Na lúke bola aj vyhliadková veža (posed), Slanské vrchy  Mraky sa blížia k Oblíku, Slanské vrchy  Mraky oblizujú Oblík, Slanské vrchy

Pod Harbom je ďalšia partizánska zemľanka a stôl s lavicami, kde som bol pri mojej minulej výprave. Konečne som došiel na lúku, odkiaľ som videl Oblík.

Zemľanka bola zamknutá (minule bola otvorená). Na petlici bol uzamknutá visiaca zámka. Kľúč tam bol, akurát nejaký mudrlant (a to sa ešte vyjadrujem veľmi mierne) zapchal mechanizmus zámky. Tým pádom sa do zámky nedal zasunúť kľúč a teda ani sa nedal odomknúť.

Oblík do lúky pod Harbom, Slanské vrchy  Nejaký "mudrlant" zapchal zámku, takže kľúče boli nanič. Zemľanka pod Harbom, Slanské vrchy

Dostal som sa na miesto, kde som už bol. Bod 5. splnený. Ale kam ďalej?

Poviem len toľko, že o 20:03 h. som došiel na miesto, kde som mal vodu aj svoje ležovisko. Kde to bolo? Počkaj si na ďalšie pokračovanie.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Pohodovým chodníčkom, Slanské vrchy

Pridať komentár


Bezpečnostný kód
Obnoviť