Aprílový jarno-ZIMNÝ tramp
Mrazivý vander v Slanských vrchoch
Malá Fatra, hrebeňovka
Po hrebeni Čergova
Poznanie nepoznaného v Slanských vrchoch
Túlačka po Slanských vrchoch
Po hrebeni Vihorlatu
Po hranici cez Poloniny
Z Telgártu do sedla Súľová
Po hrebeni Volovských vrchov
Krížom cez Slovenský kras
Slanské vrchy, pohorie s úchvatnými výhľadmi
Kanada, okolo Hurónskeho jazera k Niagarám
Nórsko, rafting na rieke Sjoa, Trolltunga, Bergen
Príkre zrázy Čiernej hory
Príkre zrázy Čiernej hory

Príkre zrázy Čiernej hory Prechádzal som nádhernú, slnkom zaliatu Lúku pod Oblíkom. Cestu mi skrížil tvor, ktorý ma nenaháňal, ba a [ ... ]

Toto si chcem prečítať
Na Javorovú veľkou okľukou I....
Na Javorovú veľkou okľukou I.

Na Javorovú veľkou okľukou I. Predo mnou predĺžený víkendBatohzbalený, samozrejme so statívom a fotoaparátom. Neskôr som zistil,  [ ... ]

Toto si chcem prečítať

Vlčou stopou

Nepredpokladal som, že na tomto trampe mi niekto bude robiť spoločnosť. Mýlil som sa. Spoločnosť mi robili vlci! Síce som ich nevidel, ale ich stopy ma sprevádzali po celý čas, až kým som nezišiel do nižších časti pohoria Volovské vrchy.

Po asfaltke Zlatnou dolinou, Volovské vrchy  Hrebeň je ešte ďaleko, ale aj vysoko, Volovské vrchy  Pomaly hore na hrebeň, Volovské vrchy

Vyrazil som na jarný tramp, s tým, že sa poobzerám po nejakých prameňoch a chajdách v blízkom aj širšom okolí Kloptane. Kým som vyšiel na hrebeň, tak sa jarný tramp zmenil na zimný. Počasie bolo pekné slnečné, takže som (zatiaľ) ani neprotestoval. Neskôr, keď som… Ale poďme pekne poporiadku.

Cesta Zlatnou dolinou

Najhoršie sú tie začiatky, tie približovacie úseky. Kilometre ciest, väčšinou po starých asfaltkách, ktoré sa kľukato vinú údoliami. Preto som ukecal Milana, aby ma odviezol, do Medzeva a čo najvyššie.

Tak sa stalo, že som celkom skoro vykračoval hore po asfaltke Zlatnou dolinou. V doline bola celkom kosa. Všetok studený vzduch stiekol do doliny. Teplo pripomínali len slnečnými lúčmi osvietené úbočia doliny.

Poláková dolina a v pozadí Zlatná dolina, Volovské vrchy  Poľovnícka chata Ella, Volovské vrchy

Sledoval som koryto potoka Zlatná a pri Polákovej doline som sa vydal doprava, potom hneď strednou cestou, neskôr doprava, potom doľava a znova doprava. Zopár prestriedaní smerov bolo. Šiel som cikcakovito. Bola to určite dlhšia cesta, ale menej namáhavá, ako keby som šiel priamo.

Poľovnícka chata Ella

Bol som už dosť vysoko a stále tu boli široké, spevnené zvážnice. Aj mi napadlo, že by sa tu dala celkom ľahko postaviť chata.

Panoráma Zlatnej doliny, Volovské vrchy

Prešiel som asi 200 metrov a tú chatu som aj zbadal. Asi ten nápad nevzkrsol v hlave len mne. Zbadal som najprv kadibudku a potom aj samotnú chatu. Pred chatou dlhé stoly a lavice. Z druhej strany chránená veranda, ktorá v prípade nepriaznivého počasia poskytne útočisko. Jediné, čo som pri prehliadke blízkeho okolia nenašiel bola voda.

Zložil som sa, trocha odpil z hydrovaku, zjedol ovsenú tyčinku a vyhrieval som sa na slnku.

Cesta k prameňu

Snažil som sa sledovať miestne zvážnice až dovtedy, kým mi to vyhovovalo. Zvážnice ma viedli väčšinou po vrstevnici.

Tesne pod hrebeňom však už žiadne zvážnice neboli. K prameňu pod hrebeňom medzi Zbojníckou skalou a Kloptaňou mala viesť zvážnica. Aspoň podľa údajov v mape. Ani zďaleka to tak nebolo. Možno nejaký chodníček sa pod snehom rysoval, ale vidno ho nebolo.

V pozadí Medzev, Volovské vrchy  Výhľad spod Kloptane smerom na Kojšovú hoľu

Prameň som nakoniec našiel. V okolí prameňa bolo omnoho menej snehu. Pramenisko obložené kameňmi a zapichnutá klasická kovová vodovodná rúrka s výdatnosťou okolo jedného litra za 10 sekúnd. Výdatnosť dostačujúca.

Sadol som si na batoh a vychutnával som si vodu. Kým som sa terigal hore stráňou, tak mi bolo teplo a aj slnko svietilo celkom statočne. Teraz už bolo väčšinou polooblačno a aj vietor bol o niečo silnejší. A ani tá studená voda, ktorú som vypil ma nedokázala zahriať.

Zreteľná cesta do kopca, ktorá skončila po 100 metroch, Volovské vrchy  Prameň medzi Zbojníckou skalou a Kloptaňou, Volovské vrchy  Na hrebeni vlk čiaroval, Volovské vrchy

Trocha som si pri prameni odpočinul a vyškriabal som sa na hrebeň1. krát.

Po vlčích stopách

Na hrebeni som narazil na vlčie stopy. Vlk pekne čiaroval. Presne kopíroval turistický chodník. Chvíľu sme mali spoločnú cestu (k stopám sa ešte vrátim). Ja som však mal v úmysle nájsť aj chajdu na opačnej strane hrebeňa, teda na severnom svahu masívu Kloptane.

Porovnanie veľkosti odtlačku vlčej stopy v snehu, s mojimi topánkami, Volovské vrchy  Detail odtlačku vlčej stopy v snehu, Volovské vrchy

Tu už bolo snehu o poznanie viac, ako na tom južnom, aj keď ani tam ho nebolo málo. Dole z hrebeňa mal viesť chodník, žiaľ sneh všetko zakryl. Neostávalo mi nič iné len si to reznúť dole svahom. Schádzal som dole až kým som nenaďabil na zvážnicu.

Chajda niekde pod Kloptaňou

Ešte som šiel hodnú chvíľu po zvážniciach. Vpravo na svahu sa mi najprv ukázala strecha a neskôr aj celá chajda. Už len sa k nej vyštverať. Podarilo sa. Chajda otvorená, obdĺžnikovitého tvaru s prevísajúcimi štítmi vpredu aj vzadu.

Chajda niekde pod Kloptaňou, Volovské vrchy   Prične v chajde niekde pod Kloptaňou, Volovské vrchy

Rozmer samotnej miestnosti bol cca 3 x 4 m v jednom rohu murovaný kamenný krb plynule prechádzajúci v komín. Veľmi jednoduché, elegantné riešenie. Nikto nezoberie výhrevné teleso. Po pravej strane dve prične umiestnené nad sebou. Ďalšie miesta, najmä pre útlejších, by boli aj pod/nad priečelím.

Prítomné boli nejaké tie hrnce, príbory, ale vzhľadom na neporiadok, ktorý v chajde vládol, by som mal obavy niečo z toho použiť.

Znova sa dostávame k tomu, že niekto privláči litrovú sklenenú fľašu a po vyprázdnení obsahu ju tu nechá. Je potrebné si uvedomiť, že žiadne miesto v okolí chát neslúži na odkladanie odpadkov. Teda ani miesto za chajdou.

Neďaleko hrebeňa pod Kloptaňou, Volovské vrchy  Vyhliadková veža na  Kloptani, Volovské vrchy

Voda určite bude niekde poblízku, no ja som sa hľadaniu vody nevenoval. Medzi stromami pred sebou som zbadal Kloptaň aj s vyhliadkou vežou. Keď som si uvedomil ako je vysoko a ďaleko

Na Kloptaň, s vlčou pomocou

Chcem nechcem musel som vyraziť. Chvíľu som šiel po mierne sa dvíhajúcich zvážniciach. Zvážnice viedli niekam, kam ja som ísť nechcel. Pravda je, že ani štverať sa hore - na hrebeň, sa mi veľmi nechcelo.

Stočil som to doprava a začal som ukrajovať z výškových metrov, ktoré mi ešte ostávali na hrebeň. Vyšiel som na hrebeň – 2. krát. Akurát som nevidel nikde značku. To, že som nevidel chodník som pokladal za normálne, veď pod snehom ho vidno nie je.

Výhľad na Vysoké Tatry z Kloptane, Volovské vrchy  Martin pod vežou na Kloptani, Volovské vrchy

Zbadal som znova vlčie stopy, tak som šiel za nimi. Nakoniec som objavil aj červenú turistickú značku, ktorá by ma mala doviesť na hrebeň. Tesne pred Kloptaňou sa mi značka stratila, tak som sledoval len vlčie stopy. Tie ma s istotou na Kloptaň doviedli.

Odpočinok na Kloptani

Vyšiel som pri vyhliadkovej veži a tam som stretol Martina spolu so svojimi dvoma psami. Trocha sme pokecali. Ja som šiel pod vežu a on do Mníška nad Hnilcom.

Vo veži som si sadol (na karimatku), vybral termosku s horúcou vodou a zalial som si hrnčekovú polievku. Zjedol som jeden rožok. Už bol najvyšší čas. Obedovať o druhej poobede, je už dosť neskoro.

Vyhliadková veža na Kloptani, Volovské vrchy  Vlčie stopy na hrebeni, Volovské vrchy  Na hrebeni, smerom na Trohánku, Volovské vrchy

Teplá polievka zohriala, najmä, ak teplota bol 3,4° C. Rožok zasýtil dostatočne na to, aby som sa mohol vydať na ďalšiu objavovaciu cestu.

Ani som nemusel hľadať značky, stačilo sledovať vlčie stopy, bezpečne ma viedli turistickým chodníkom smerom k Trohánke.

K Trohánke

Mal som v merku ešte jednu chajdu, ktorú som minule nevedel nájsť. Vtedy som šiel zdola, teraz som sa mal priblížiť zhora. Chajda mala byť niekde medzi Kloptaňou a Trohánkou, dole na stráni.

Bočná stráň doliny Humel, Volovské vrchy  Trohánka, Volovské vrchy

Batoh som nechal poniže hrebeňa, veď sa po neho vrátim. A schádzal som z hrebeňa. Cez stromy som už videl miesto, kde som pri Novoročnom výstupe odpočíval. A chajda nikde. Ešte som to celé trocha obišiel a chajdu som nenašiel. To ma čaká nabudúce. Tak som vyšiel na hrebeň - 3. krát.

Cesta zarúbaná

Popadané stromy, polámané konáre a kamene mi strpčovali chôdzu. Najmä, ak boli schované pod snehom. Párkrát som na to, čo bolo schované pod snehom, aj šliapol. Noha sa mi nepoďakovala. Vďaka vysokej pevnej obuvi som kotník ochránil. Koleno až tak dobre nedopadlo.

Snehu bolo dosť, Volovské vrchy  Snehu bolo asi 30 cm, miestami aj viac, Volovské vrchy  Zráz v závere Zimnej doliny, Volovské vrchy

Naďalej som sledoval vlčie stopy, ktoré kopírovali hrebeňový chodník. Miestami som ich musel opustiť, lebo vlk popod spadnutý strom podliezol, ja nie. Vyšiel som na chodník a vlčie stopy tam boli znova.

Po nejakých troch hodinách som došiel na Trohánku. Dal som si dole batoh, sadol som si v prístrešku. Teplota už dávno nebola taká ako doobeda. Slnko som videl už len zriedka. Zjedol som si olovrant, vycucal vody z hydrovaku a už som cítil, že moja zásoba vody sa blíži ku koncu. Nerobil som si s tým starosti, veď snehu bolo habadej a mal som ešte horúcu vodu v termoske.

Tri studne a Maco

Chcel som si obzrieť novú útulňu na Polianke a popri tom aj Maca. Mohol som si vybrať, či ísť po žltej cez Medzevské zákruty alebo pokračovať na Tri studne. Koleno, ktoré si už vytrpelo svoje sa mi čoraz častejšie ozývalo, aby som ho nepreťažoval.

Jedny z posledných vlčích stôp, už som klesal, Volovské vrchy  Stráň v závere doliny Zimná voda, Volovské vrchy

Aj kvôli kolenu som sa nakoniec rozhodol, že pôjdem na Tri studne a ďalej po vrstevnici s miernym klesaním na Macove lúky.

Na ceste bol znova sneh naviaty v krásnych vlnách a občasné lúče zapadajúceho slnka ich pekne osvietili. Prešiel som dolinu Zimná voda, našťastie v jej hornom konci. Stráne doliny boli prudko sa zvažujúce.

Posledné vlčie stopy

Vlčie stopy už boli o niečo menej pravidelné častejšie odbiehali do doliny, či hore brehom. Pred Macovými lúkami som ich už nadobro stratil.

Boli skvelými spoločníkmi (tie stopy), najmä na hrebeni. Nemusel som vôbec dávať pozor kadiaľ vedie značka. Vlci to tu dokonale poznajú.

Macove lúky a cesta na Polianku

Vyšiel som mierny kopček a potom už len briežkom dole a bol som na Macových lúkach. Našťastie som žiadneho maca nevidel, len pekne upravenú chatu. Lúku s dominantnou brezou, ktorá mala pošramotený vrchol svojej koruny. Chata mala dlhú úzku verandu a vedľa altánok s krytým sedením.

Macová lúka s dominantnou brezou a chatou, Volovské vrchy  Kvapka, Volovské vrchy

Už som toho mal na dnes naozaj dosť. Koleno pobolievalo. Dal som dole batohpochodil trocha okolo chaty, aby som koleno rozhýbal.

Polianka mala byť len o nejaký ten kilometrík ďaleko, no o niečo nižšie. Čert ho ber, snáď nejako dôjdem. Došiel som, ale s bolesťami.

Prvých 200 metrov bolo super, potom sa chodník skrútil smerom dole a viedol ma vymletou stržou. Príkre boky strže neboli veľmi vhodné na chôdzu. V strede zasa plno snehu. Nikto, teda ani ja som netušil, čo všetko sa pod snehom schováva. Plno kameňov, polámané krátke konáre. Všetky tieto veci nerobili dobre môjmu, už aj tak dosť pošramotenému kolenu.

Útulňa Polianka

Posledný prudký úsek dole a už som tušil, že som na Polianke. Veľká zasnežená pláň a hlavne rovina. Kde je tá útulňa? Ešte pár krokov a naľavo sa ukázala novučičká útulňa (píše sa rok 2021). Sedem hodín večer a bolo naozaj načase si už odpočinúť. V nohách som mal 21 kilometrov. Trocha si vydýchnuť a sadnúť, to som už naozaj potreboval.

Nová útulňa (2021) Polianka, Volovské vrchy  Vnútrajšok útulne Polianka, Volovské vrchy

Útulňa Polianka je pekná drevená stavba. Dvere neboli zamknuté, tak som vošiel. Vnútro účelne zariadené. Tri prične nerovnomerne rozdelené, stôl a dve stoličky.

Zložil som si batoh, rozbalil ho a vybral som si svoju páperovú bundu. Posledný úsek od Trohánky nebol náročný na fyzično, preto som sa nezahrieval až tak, ako by som chcel. Zima mi nebola, ale o stupeň‑dva do plusu, by mi na pohode určite pridalo.

Tak už viem, kde budem spať, teraz ešte nájsť prameň. Už v páperovej bunde s hydrovakom a echom v ruke som sa vybral hľadať prameň.

Našiel som prameň? Ako sa mi spalo v útulni? To až v ďalšom pokračovaní.

Fotografie si môžeš pozrieť vo fotogalérii.

Skratka do Poproča, Volovské vrchy

 

Pridať komentár